nahoru

Sierra Nevada del Cocuy: Nepoznaná divočina kolumbijských hor

Roman Nemec 10. září 2020 • 06:10
Sierra Nevada del Cocuy: Nepoznaná divočina kolumbijských hor
foto: Roman Nemec

Kto by nepoznal lahodnú chuť kolumbijskej kávy či nepočul o koloniálnych mestách na pobreží Karibského mora? Vo vnútrozemí ale Kolumbia ukrýva ďalšie poklady, napríklad park El Cocuy, kde velí divoká príroda. Vyberme sa s batohom cez hory!

Je koniec novembra a pokojné vysokohorské mestečko El Cocuy v okrese Boyacá v Kolumbii, v ktorom žije približne päťtisícdvesto obyvateľov, sa ešte pred svitaním zobúdza do studeného rána. Z hostela vybehneme na námestie a rozospato nasledujeme domácich do malého obchodíka, kde nám nalejú sladkú kávu. Okolosediace ženy a muži v typických andských pončách si nás zvedavo prezerajú. Len čo sa rozvidní, opodiaľ zastaví stredne veľká dodávka s krytou korbou „lechero“ a my si dohadujeme odvoz k vstupu do národného parku El Cocuy v pohorí Sierra Nevada del Cocuy. Vysadneme na korbu pod celtu a onedlho sa už trmácame smerom k horám. Lecheros, zberači čerstvého mlieka, sa vydávajú na svoj každodenný okruh k okolitým farmám. Nabalení proviantom a kempingových vybavením, sa s mojím spolupútnikom psychicky pripravujeme na týždňovú túru drsnou andskou prírodou. Ako-tak sme sa stihli aklimatizovať už v El Cocuy, ktoré leží vo výške 2 750 m n. m.

Dláždenú kamennú cestu čoskoro strieda prašná a hrmotajúce lechero stúpa do kopcov. Na okraji rozľahlých pastvín si domáci „campesinos“ postavili malé farmy, pri ktorých sa pristavujeme. Mladý šofér a jeho starší pomocník pozbierajú už pripravené väčšie či menšie nádoby a čerstvo nadojené mlieko prelejú do veľkého nerezového tanku na korbe. Počas jednej zo zastávok sa pri nákladiaku pristaví celá rodina a nesmelo sa na nás pozerajú. Avšak po krátkom zdvorilostnom rozhovore v španielčine sa roztápajú prvotné spoločenské ľady. Po dobrých štyroch hodinách únavnej a nepohodlnej jazdy zastavujeme na križovatke. „Odtiaľto už po svojich a nezabudnite zaplatiť za odvoz,“ sucho konštatuje šofér, pričom starý pomocník sklopí radšej zrak. Aj tu je už pozorovať neblahé následky turizmu, pomyslíme si.

Skúška odhodlania

So stúpajúcou nadmorskou výškou sa výrazne mení ráz krajiny. Sýtozelené pastviny strieda hnedošedá alpínska tundra či páramo, ktorá sa považuje za jedinečný ekosystém rozprestierajúci sa v severnej časti juhoamerických Ánd. Sme vo výške 4 000 metrov nad morom, redší vzduch a skoro dvadsaťkilový batoh sa podpisujú na našej kondičke. A ako si tak šliapeme, obloha sa znenazdajky zatiahne a cestička pred nami sa vnára do hustého oblaku. Neďaleko sa zablýska, počítame sekundy do hromu a usudzujeme, že nečakané silné prehánky nás tesne obchádzajú. Oblečieme si nepremokavé bundy a pokračujeme za dažďa po chodníčku. Počas celodennej túry nestretávame nikoho. S prichádzajúcim večerom schádzame do malého údolia. Na hodinkách sledujem pokles nadmorskej výšky o pár stovák metrov a vyberáme si trávnatú lúku pre postavenie stanu. Snažíme sa nepodceňovať aklimatizáciu. Na plynovom variči si pripravujeme večeru a čaj z koky a mrazivá zima nás čoskoro zaháňa do stanu.

Ranné svetlo spolu s chladom presakujú do stanu a stuhnuté telá sa len s námahou štverajú zo spacáka. Okolitá lúka je pokrytá bielou ligotavou inovaťou. Horúca káva zahreje a v slnečných lúčoch sušíme stan a namrznuté oblečenie. Len pomaly si privykáme na nový denný režim a fyzickú námahu. Onedlho už kráčame vyšliapaným chodníčkom, opäť stúpame do sedla a každý krok je akousi skúškou nášho odhodlania. Ale hrejúce slnko, modrá obloha a pohľady na zasnežené končiare nás napĺňajú novou energiou. Okolo obeda sa vyštveráme do sedielka Alto de Cardenillo (4 360 m n. m.), kde nám vetrom ošľahaná drevená tabuľa oznamuje začiatok národného parku. Zatiaľ bolo ľahké vyznať sa v horskom teréne aj vďaka mape, ktorá je viac-menej orientačná.

Podchvíľou, ako schádzame do údolia, v ktorom sa rozprestiera horské zelené pleso Laguna Grande de los Verdes, nás dobiehajú domáci pastieri oviec, ťahajúc za sebou kone. Dvaja andskí Indiáni z kmeňa U’wa majú cez ramená prehodené plstené pončo a na hlave typický veľký klobúk upletený z palmových vlákien. Domorodci „bojujú“ za udržanie hraníc po predkoch zdedeného územia, za svoju kultúru a nezávislosť. Oblasti nad hranicou snehu sú pre nich posvätné. Je to miesto, kam sa chodia zhovárať so svojím božstvom, a ísť tam vyžaduje ich súhlas. V tejto chvíli ešte netušíme, že to je aj posledný kontakt s človekom počas celého treku. Neďaleko sa voľne pasie črieda koní. Len čo sa priblížime, dajú sa do trysku a s úžasom sledujeme toto nádherne divoké predstavenie.

Náročný trek

Na štvrtý deň sa zobúdzame do krásneho slnečného dňa v nadmorskej výške 4 550 metrov, vedľa modrastého plesa a rovno pod majestátnym zasneženým štítom Ritacuba Blanco (5 330 m n. m.), ktorý je zároveň najvyšším v pohorí El Cocuy. Pozeráme sa na jeho východnú stenu, ktorá pripomína priečelie akejsi gotickej katedrály. Lezcov celkom určite láka svojím vzhľadom a náročnejším výstupom. Najlepšie obdobie na alpinizmus v národnom parku je od decembra do februára, kedy je sucho. Aj v našom prípade nám počasie doposiaľ neuveriteľne praje a na nadmorskú výšku, náročný terén a nočné mrazy sme si pomaly privykli. Cez deň sa teplota vyšplhá na príjemných pätnásť stupňov, avšak v noci klesne aj pod nulu.

Trek je z môjho pohľadu podstatne fyzicky náročnejší, ako som si predstavoval, ale tunajšia divočina a krásne kopce kompenzujú každú vynaloženú námahu. Treba sa pripraviť na vysoké sedlá, niekoľko kilometrov dlhé údolia a nebezpečné morény, kde na vysilené nohy číhajú uvoľnené skaliská a jamy. Chodníčky nie sú značené, len sem-tam rozmiestnený „kamenný mužíček“ naznačuje správny smer. V sedlách či pri táboriskách na seba upozornia drevené tabule so základnými informáciami: názov miesta a nadmorská výška.

Ľadovce a močiare

Krátko poobede prichádzame na kamennú terasu, z ktorej sa nám naskytá úžasný pohľad na desiatky metrov vysoký vodopád a na žltozelené močiare v údolí Valle de los Cojines. Prekročili sme pomyselnú hranicu či polovicu viac než sto kilometrov dlhého okruhu, za ktorou je návrat rovnako náročný ako pokračovanie do cieľa. Ľadovce a močiare, ide to vôbec dokopy? Z celého treku na mňa urobili najväčší dojem neuveriteľné prírodné kontrasty a nádherná panoráma. A to možno aj preto, že sme celkom hodnú chvíľu blúdili v močaristom údolí. A čo sú to tie „cojines“? Mach pripomínajúce odolné rastliny, ktoré po desaťročia rastú a formujú sa do tvaru akýchsi vankúšov a ktoré môžu mať až dvojmetrové korene ponorené pod vodou. Tie staršie a väčšie pokojne udržia dospelého človeka s batohom. Stúpajúc či skákajúc z jedného na druhý sme si hľadali cestu močiarom. Nakoniec sa nám cesta pozdĺž rieky javila najpriechodnejšia, i keď nás unavovalo neustále vyzúvanie topánok.

Po skoro celodennom brodení v potoku a v močiaroch unavení stúpame do sedla. Už tradične si na nás počkal namáhavý výstup ako čerešnička na torte. Ale tentoraz zastavíme niekde uprostred, na skutočne ideálnom mieste na táborenie. Rovná trávnatá plocha, zurčiaci potôčik a dokonca aj vysušený strom. Len čo postavíme stan, s radosťou sa pustíme do prípravy ohniska, vôbec prvého na našom pochode. S príchodom súmraku sa kocháme nádherným miestom, naším táboriskom a posledné slnečné lúče do ružova nasvetľujú zasnežený končiar vysoko nad našimi hlavami. Vystreľujúce horúce iskry sa na tmavej oblohe miešajú s mihotajúcimi hviezdami a pri usrkávaní čaju z koky si uvedomujeme, aká je tu pohoda.

Liečivé ticho hôr

V rannom opare vytvára údolie posiate vysokými a strapatými frailejónes ilúziu akejsi mýtickej procesie. Párame, teda miestnej flóre, dominuje ikonický frailejón (česky klejovka – pozn. red.), čo v španielčine znamená veľký mních, ktorý porastá tunajšie veľké pláne a svahy. Je endemický pre tento ekosystém a je príbuzný slnečniciam. V národnom parku je možné nájsť päť z ôsmich známych druhov. V priemere dorastá až do piatich metrov a ojedinele ešte viac, čo trvá desiatky rokov. Kedže sú jeho korene krátke, neposlúži ako opierka pre unaveného turistu pri krátkom odpočinku. Vďaka jeho jasným žltým kvetom ožíva inak drsná vysokohorská krajina.

Na siedmy deň sa zobúdzame v táborisku pri plese Laguna Grande de la Plaza v nadmorskej výške 4 300 metrov. Začíname cítiť značné vyčerpanie a z mapy sa snažíme vyčítať, koľko kilometrov či hodín šliapania nám ešte zostáva. Odhadujeme to na jeden a pol dňa náročnej chôdze. Negatívne myšlienky sa však rozplynú pri pohľade na úchvatnú panorámu okolitých zasnežených kopcov, ktoré sa zrkadlia v pokojných modrastých vodách. Sadnem si na balvan na brehu a meditujúc sa moje myšlienky vnárajú do tmavých hlbín plesa. Nad nami čnie ostrý granitový končiar, ktorý nesie príhodné meno: El Diamante (4 800 m n. m.). Zbalíme tábor a pochodujeme ďalej po obvode plesa na jeho druhý koniec. V mieste, kde sa z plesa vylieva voda cez kamenný okraj, akoby z nejakého veľkého bazéna, zurčí bystrinka. Nie je nijak výrazne hlučná, ale práve pri nej si uvedomujeme, aký božský pokoj a ticho vládne navôkol.

Posledný deň

Po skromných raňajkách, keď nám zásoby proviantu už pomaly dochádzajú, vykročíme do posledného dňa. S víziou teplej sprchy a výdatnej večere zmobilizujeme všetky sily. Do pamäti sa mi vrýva pohľad cez „skalnaté okno“ na modrú oblohu a na hlboko pod ňou plávajúce biele oblaky. Frailejónes si však už obsadili prvé miesto v rade a my pozorujeme, ako sa ťažký opar valí oknom a zakrýva výhľad. Pred nami je posledný výstup do sedla Alto de Cusirí (4 448 m n. m.), ktorý je zahalený do hustej hmly. Vidím len na pár metrov, do kroku mi hrá sonáta od Beethovena a začínam sa celkom tešiť na civilizáciu. V sedle sa miestami trhajú oblaky a nám sa naskytne pohľad na zelené údolie, za ktorým nás čaká pohodlná cesta do El Cocuy a mňa do koloniálnej Cartageny, kde na brehu Karibského mora plánujem viac-dňový zaslúžený oddych.


Rady na trek

  • Vstup do národného parku: Pred cestou je dôležité overiť si na oficiálnej stránke parku, či je v danej sezóne povolená turistika. V mestečkách El Cocuy a Güicán (oficiálne Güicán de la Sierra) je potrebné zaplatiť poplatok za vstup vo výške 73 500 kolumbijských pesos (približne 470 českých korún).
  • Vysokohorské poistenie: Pri vstupe sa vyžaduje vysokohorské poistenie uzatvorené v Kolumbii, ktoré si vybavíte priamo na administratívnom pracovisku v El Cocuy a Güicáne.
  • Kedy ísť: Hlavná sezóna, teda obdobie sucha, je od decembra do marca. Avšak je možné ísť po celý rok (treba si vopred overiť).
  • Trek: Celý okruh trvá v priemere od 6 až 8 dní. Predstavuje viac než 100 km náročného vysokohorského terénu, kde nie je dostupná žiadna nocľaháreň alebo iné služby. Je možné dohodnúť si sprievodcu a ísť na organizovaný 1-dňový trek napríklad na Laguna Grande de los Verdes alebo Laguna Grande de la Plaza.

Snímky si můžete prohlédnout v naší fotogalerii:

Roman Nemec




Nejnovější články
Články odjinud
Starší články Lidé a Země